Sú dni, keď sa kazí všetko na čo siahnem. Sú dni, keď sa každý mračí a ja akosi nemám chuť sa usmievať. Sú dni keď je všetko sivé a ja mám pocit, že sa to nikdy nezmení.
Zúfalo sa ponáhľam, ale ten list dnes jednoducho poslať musím. Vbieham na poštu a zdesene vytreštím oči. Rad?!
Slovo prokrastinácia sa často používa v súvislosti so zvyšovaním výkonnosti a efektívnosti. osobne si však myslím, že nejde len o to. Vnímam ešte jeden (pre mňa podstatnejší) aspekt tohoto problému.
December je čas adventu, príprav na Vianoce a koniec roka. Zo všetkých strán na nás útočia reklamy - čo všetko treba urobiť a nakúpiť, aby rodina bola spokojná a Vianoce dokonalé. A my podvedome upadáme do zúfalého kolotoča leštenia, dekorovania, pečenia a zháňania. Nervozita a vyčerpanie stúpajú a vo výsledku neznášame Vianoce, pretože sa nám zdá,...
Často rozmýšľam nad tým, ako je možné, že dnes máme toľko vychytávok, ktoré nám uľahčujú život a predsa sme uštvané. Nemusíme priasť, šiť či pestovať. Stačí vybehnúť do obchodu. A predsa často nemáme ani malú chvíľu pre seba. Kde ten čas zmizol?
Človek žije. Zo zavretými očami vykonáva dennú rutinu, zabehnuté rituály. Deň po dni, život po živote. A potom raz, akoby z ničoho nič, príde impulz: "Otvor oči"
Vezmite si balík papiera a začnite písať.
Nedávno som si uvedomila, že takmer žiadne myšlienky nepochádzajú odomňa. Prevzala som ich v priebehu svojho života od ľudí, ktorí ma sprevádzali i od ľudí, ktorých som náhodne stretla. Týmto chcem vyjadriť úctu a vďaku tým, čo ma najviac ovplyvnili.
Vstupujem do mora a vedľa mňa skupinka štyroch mladých ľudí skáče vo vlnách. Už to nie sú deti a predsa sa držia za ruky. Sú oblečení v tričkách a šortkách, tak ako prišli. Možno nerátali s tým, že by sa dostali do mora alebo jednoducho plavky ani nemajú.