Dôvera v život

22.01.2018

Kedysi mali ľudia vieru v Boha. Či sa darilo alebo nedarilo, bola to "Božia vôľa". Príliš sa nešpekulovalo, život sa jednoducho žil.

Potom nás postihol socializmus. O Boha sme vpodstate prišli, ale mali sme súdruhov, ktorí "poručili větru, dešti" a postarali sa o nás. Mali sme "sociálne istoty", život bol naplánovaný, vyčnievať z radu sa neoplácalo a tak sme kráčali ako súdruhovia povedali. Viac-menej. Drobné rebélie nám prinášali príjemné vzrušenie do života.

Po "nežnej" sme privítali slobodu. A s ňou neistotu a konkurenčný boj. Zrazu sme zostali bez pomoci vyššej moci, len odkázaní sami na seba.

Mať veci pod kontrolou

A tak sa objavil pocit, že teraz musím prevziať úlohu Boha alebo aspoň socialistických súdruhov ja sám. A vznikol fenomén - potreba mať veci pod kontrolou.

Tak sme sa na to sústredili, že ani na chvíľu nezaváhame a neuvedomíme si, že to nie je prakticky realizovateľné. Nemáme kapacitu na to, aby sme uvážili všetky možnosti, dôkladne ich zanalyzovali, porovnali a vybrali tú optimálnu. A keby sa nám to hádam aj podarilo, tak okamžite po uskutočnení projektu sa objavia nové fakty, ktoré sme predtým nemali k dispozícii a ktoré intenzívne zvýhodňujú celkom inú alternatívu ako bola tá pôvodne vybratá.

A tak sa snažíme. Vyberieme si smer, za jazdy analyzujeme, zvažujeme a okamžite meníme rozhodnutie a smer nášho smerovania. V kŕči kľučkujeme ako zajac pred poľovníkom a rovnako sa aj cítime - ako štvaná zver. Postupne to naberá na obrátkach, až sa napokon nedokážeme rozhodnúť vôbec. V hlave nám beží zacyklený program. Len nekonečné zvažovanie, rozhodovanie, neistota, strach zo zlého rozhodnutia, panika. Na akúkoľvek realizáciu nezostáva čas.

Výsledkom sú úzkostné stavy, stavy paniky, nekonečný strach.

Foto: Pixabay
Foto: Pixabay

Radosť zo života

Kam zmizla radosť zo života? A ako sa k nej vrátiť? Ako nájsť cestu z večného šera?

Zrejme cez seba smerom k Bohu.

Nájdite si tiché miestečko, kde môžete stráviť pár minút len sami so sebou. Doprajte si ten luxus samoty a pokoja. Sústreďte sa na svoje vnútro a začnite sa učiť dýchať.

Učiť dýchať? Normálne na sebe cítim tie zhrozené pohľady.

Pokojný dych

Presne tak, dýchať. Taká obyčajná a samozrejmá vec. Dýchame celý život, od prvého okamžiku až do posledného dychu. Dych je náš život, takže si pekne pokojne sadnite a všimnite si ako dýchate. Ako plytko dychčíte a splašeným pohľadom beháte z jednej veci na druhú. Toto už stačilo.

Teraz budeme naozaj dýchať. Pomaly doplna, nie pahltne. Nádych si pekne vychutnáme. Potom ho na chvíľku zadržíme ako keď si chceme vychutnať ozajstnú pochúťku. Ale nenecháme si ho, nič si nemôžeme naveky ponechať. Takže pekne pomaly vrátime náš dych tam kam patrí. K ostatným dychom a vychutnáme si ten pocit z dávania. A nasleduje krátka zádrž dychu. Okamžik prázdnoty, keď nič nemáme, nič nevlastníme a nič nemôžeme stratiť. Okamžik ničoho a vtedy si uvedomíme a precítime dôveru. Viem, že môžem zdržať dych, lebo v okamžiku, keď by moje telo pocítilo nedostatok kyslíka, presne v tom okamžiku, sa nadýchnem. Automaticky. Naplním svoje pľúca novým vzduchom, ktorý je tu pre mňa. Len tak, zadarmo.

Vďačnosť

A vtedy pocítim vďačnosť. Úžasnú, obrovskú a fascinujúcu vďačnosť. Nemusím nič, nijak som si to nezaslúžila a predsa som tu, sedím, dýcham a radujem sa zo života. Učím sa dôverovať. Len tak.

Lebo môžem. Lebo som.

Nájdite si ten čas a skúste si to. A potom sa rozhodnite. Dôverujte Bohu, životu, sebe a s dôverou svoje rozhodnutie realizujte a s vďačnosťou pozorujte výsledok. Život plynie ďalej, my sa neustále vyvíjame, takže ak výsledok nespĺňa naše momentálne požiadavky, tak svoje rozhodnutie zmeňme. Prestaňme kŕčovito kľučkovať a začnime prirodzene plynúť. Ako pokojný dych.