Človek žije. Zo zavretými očami vykonáva dennú rutinu, zabehnuté rituály. Deň po dni, život po živote. A potom raz, akoby z ničoho nič, príde impulz: "Otvor oči"
"Čo to je? Odkiaľ sa vzala táto myšlienka?"
"Jak otvor?! Veď ich mám, či nie?"
Pozrie do zrkadla. "Jasné, veď sú otvorené." A uspokojí sa.
Ale situácia sa opakuje: "Otvor oči"
A tak si začne všímať. Podnety, rozhovory, knihy.
Číta a začína vnímať. V duchu vidí rôzne obrazy, je nadšený. Rozpráva na počkanie, čo všetko vidí, odovzdáva múdra. Navštevuje kurzy, číta knihy.
Chodí a agituje: "Otvor oči. Stojí to za to, je to skvelé."
Čuduje sa. Ako to, že mu nerozumejú. Prečo to neurobia? Prečo mu neveria? A v duchu si hovorí akí sú nevedomí. "Zjavne už som ďalej. Predbehol som ich a tak nechápu"
Pomaly sa stišuje a uzatvára v nepochopení.
A potom raz, v tichu svojho vnútra otvorí oči. V úžase a pokore mu vytrysknú slzy a pochopí.
O tomto písali knihy múdrych. Uvedomí si, aký bol stratený vo svojich fantáziách a svojej pýche a s vďačnosťou prijme toto obdobie. S vďačnosťou a láskou v duchu objíme všetkých a všetko. Zostáva v tichu.
Kochá sa a s jemným úsmevom tentokrát naozaj žije.