Od beznádeje k radosti zo života 

Pochopiteľne to nefungovalo. 

Keď mi konečne došlo, že takto to ďalej nepôjde, začala som čítať sebarozvojové knihy - čokoľvek, čo sa mi dostalo pod ruku. Hľadala som návod na život. Po prečítaní každej, som na chvíľu skúšala jednotlivé rady aplikovať do života (každú chvíľu čosi iné, podľa toho akú knihu som čítala), ale s výsledku som bola často sklamaná. Nebol v tom žiadny jasný cieľ alebo plán. Jednoducho jeden náhodný pokus za druhým. Ani neviem koľkokrát som začala a následne sa vzdala. Bolo to zúfalé. Chvíľka nádeje, po ktorej nasledovali šedé a smutné dni. 

Prečo nemáme pribalený návod na život?!Ako máme žiť najlepšie ako sa dá, keď netušíme, čo to znamená? 

 Napriek mnohým prečítaným knihám som si stále myslela, že tieto pocity mám len ja, že ostatní vedia ako žiť. Darí sa im, sú spokojní a len ja neustále hľadám čosi viac. Keď som našla odvahu a niečo som naznačila svojmu okoliu, tak som si len vypočula, že som zdravá, mám kde bývať a čo jesť, tak čo vymýšľam! Toto je predsa ten bežný život. 

 Naozaj má byť toto výsledok nášho života? Prežiť nejako deň a dúfať, že sa to raz zmení? Že ma nová práca možno začne baviť alebo dieťa naplní môj život? Raz, práve som vzdala ďalší pokus, som sedela v obývačke s neprítomným pohľadom a úspešne som sa ľutovala. Prečo je to takto? Prečo nikto nenapíše návod, ktorý by som pochopila a ktorý by mi pomohol? A vtedy mi to došlo! Wau! Veď ja sa pokúšam žiť podľa návodov druhých! Ako to môže fungovať? Tak ako snehová vločka, každý z nás je iný. A preto k spokojnosti každý potrebuje čosi trošku iné. Lenže - odkiaľ začať? 

 Kto som...čiže seba-vedomie. 

Choď svojou cestou! Uznávam, nebola to žiadna novinka. "Buď sama sebou. Nájdi svoj zmysel života. Ži podľa svojich predstáv" - sa píše hádam v každej knihe. Lenže ako na to? Pristúpila som k tomu ako ku každému inému projektu a začala som odhaľovať seba samu v kontexte k ostatným. Vnímať a uvedomovať si, kto som a čo ja v živote potrebujem. Zo začiatku to nebolo vôbec jednoduché a občas to bolo naozaj vtipné. Často som sama sebe kládla otázky: Páči sa mi to? Čo v tejto situácii chcem ja? Čo sa stane ak odmietnem? Pomaly som si začala všímať veci, ktoré som predtým mala v slepej škvrne:

• Ten známy, ktorý ma tu zhadzuje a tvári sa ako majster sveta, nedokončil žiadnu školu a doteraz ho živia rodičia.
• Kamarát, čo mi minule spoznámkoval moje parkovanie, nabral na parkovisku sĺpik, ale "určite to nebola jeho vina"
• Sused, čo obviňuje mňa a moje deti z hluku je nešťastný samotár, ktorého pes obťažuje celú ulicu.

Aké neskutočne oslobodzujúce bolo poznanie, že v tom nie som sama. Že nie som jediná, čo nevie ako žiť. Veď sme na tom v podstate všetci rovnako. Čím viac som si tieto veci všímala a uvedomovala, tým menej som konala podľa výčitiek a očakávaní. Viac som sa učila pozorovať a chápať seba. Učila som sa rozhodovať a následne podľa vlastných rozhodnutí konať. 

Moje sebavedomie neustále rástlo. Chvíľu som mala pocit, že mám vyhraté. Viem kto som a čo potrebujem a tak konečne môžem žiť svoj radostný a spokojný život.

Naše vzorce správania sa nestratia len preto, že im prestaneme venovať pozornosť.

V tomto období už som dokončila Akadémiu homeopatie a pracovala som ako homeopatka. Počúvala som príbehy ľudí a moja práca ma veľmi bavila. Neustále som študovala a zlepšovala sa. Až ma zopár kolegov požiadalo, aby som ich učila. Darilo sa mi, mala som klientov i študentov, stále som sa vzdelávala, bola som vo svojom živle. Mala som okolo seba milujúcu rodinu, s ktorou som trávila veľa času, k tomu domácnosť a záhradu. Môj život bol dokonalý, až na to, že som začala mať problémy so spánkom. 

Moja hlava pracovala neustále. Stále som sa zaoberala svojou prácou, rozmýšľala som nad klientmi alebo nad tým, čo poviem svojim študentom. Neustále som riešila, ako sa ešte môžem zlepšiť. Až raz, po jednom večernom rozhovore v rádiu som prestala spať celkom. Druhý deň som bola v tak zúfalom stave, že som mala pocit, že nedokážem existovať. Práve bežal seminár môjho obľúbeného učiteľa z Indie, ale ja som nebola schopná sadnúť do auta a pokračovať. Len som mu napísala, že mi je zle a potrebujem jeho pomoc. Vďaka homeopatikám som sa následne vyspala a ako tak pozbierala. Verila som, že to postupne prejde, ale neustále som balansovala na hrane. O pol roka sa môj stav zopakoval. Homeopatiká mi opäť pomohli, ale tentoraz mi konečne došlo, že takto to ďalej nejde. 

Kruh sa uzavrel. Opäť som všetku svoju energiu venovala druhým. Kulisy a spôsob bol iný, ale program v zásade ten istý. V tomto okamžiku sa zrodil projekt zachráň seba samu. Najdôležitejší projekt môjho života. 

Dnes som spokojná a plná energie. Stále pomáham druhým, klientom, kolegom i rodine, ale na prvom mieste dávam vždy sebe. Naučila som sa odmeňovať prvá, či už peniazmi alebo pozornosťou. Kráčam životom ďalej, poctivo delím svoje sily a učím to aj svoje klientky a kolegyne. Samu ma prekvapilo, že vedľajším produktom bolo, že sa zlepšili vzťahy v rodine, klienti aj známi si ma začali omnoho viac vážiť. 

Viem, že nás je veľa s podobným programom. Ak sa Ťa to týka, rady Ťa privítame v skupine.